O vianočných sviatkoch sa toho napísalo asi už dosť. Všetci v nejakej miere poznáme ich milé, aj menej príjemné stránky. Každému symbolizujú niečo iné, je však pravdou, že nie pre každého sú príjemnou časťou roka. Veľa ovplyvňuje náš aktuálny životný kontext, spomienky viažuce sa k Vianociam (najmä tie z detstva), pre niektorých tiež pomerne tmavá časť roka, kedy je prosto ťažké cítiť sa dobre, alebo koncoročné pracovné uzávierky. No a v neposlednom rade sú tu naše očakávania: aké by to malo byť, ako by sme sa mali alebo chceli cítiť. Zvyčajne sa nám otvárajú témy súvisiace so vzťahmi k ostatným – kedy na seba navzájom viac „narážame“, zároveň sa často snažíme byť k druhým milší, skúšame byť štedrejší. Jeden vzťah však možno ostáva na okraji nášho záujmu, pričom, paradoxne, ovplyvňuje veľmi výrazne všetky vzťahy s druhými: vzťah samej alebo samého k sebe. Vianočné besiedky organizujeme pre druhých, ale nikdy nie pre seba. A už vôbec nie pre jednotlivé zložky nášho Ja – aj tie, ktoré nám subjektívne „otravujú“ náš vlastný život najviac. Alebo nám ho už stihli dosť zbabrať (ako to môžeme niekedy hodnotiť a vnímať). Prípadne ich odmietame, možno až neznášame, bojujeme s nimi, alebo ich skrývame pred druhými alebo sami pred sebou. Ono.. Prijímať druhých a mať s nimi zdravé vzťahy nie je možné bez prijatia toho najviac zraneného; najväčšieho „chudáka“, či dieťa v nás (nazvite ho, ako chcete) – samého seba. A to sa pomerne ľahko povie, ale ťažšie realizuje. Vianočné sviatky nás pozývajú prispievať na charitu, chudobným na ulici, opusteným deťom – a sme viac otvorení dávaniu, zvyčajne však smerom „vonku“. Je určite dôležité pomáhať, ak môžeme, a má to svoju hodnotu, mohlo by však byť zaujímavé pozrieť sa aj do svojho vnútra – či náhodou práve tam nie je niekto, kto je odmietaný, prehliadaný, neprijatý, nedocenený, alebo sám… Kto nemá s kým tráviť Vianoce (obrazne povedané).
Tak schválne: ak by ste mali jeden večer voľný, koho by ste vo svojom kruhu pod jedličkou menovite privítali? Pokojne si nájdite čas, ak máte doma stromček, zasvieťte si ho, prípadne si spravte vianočnú atmosféru príjemnou hudbou alebo sviečkou hocikedy počas roka. Alebo si to len predstavte, napíšte alebo nakreslite: vaše obľúbené, ale aj „najzapeklitejšie“ povahové črty, prípadne to, čo vnímate ako svoje chyby – ako osoby alebo osôbky okolo stromčeka. Kto by bol s vami v tom podivnom kruhu prítomný? Ak vám to neprekáža, skúste ich ako hostiteľka alebo hostiteľ oficiálne privítať a pozvať na spoločné posedenie. Uistite ich, že pre nich máte miesto a beriete ich na vedomie. A skúste im poďakovať – menovite. Každá vlastnosť má pre náš život aj nejaký pozitívny význam a v niektorých kontextoch nám mohla veľmi pomôcť, možno až zachrániť život. Možno by sme tu bez nej neboli – hoc to pri niektorých môže znieť absurdne. Aj keď sa nám môže javiť, že nám niektoré z nich život strpčujú a najradšej by sme ich „amputovali“. Vec sa však má tak, že práve tie najotravnejšie alebo najviac prehliadané zložky nášho Ja nás najviac učia a tlačia tam, kde by sme sami a dobrovoľne nikdy nešli (lebo je prirodzené, že trápiť a namáhať sa, ak veci nejdú alebo bolia, sa nám prirodzene nechce – a je to takto v poriadku). Zároveň ak nejakú zložku seba ignorujeme alebo odmietame, práve tým nad nami získava moc a silnie ešte viac… Ak sa vám nedarí nič si vybaviť, skúste sa pozrieť na to, ktoré ľudské vlastnosti vám najviac „lezú na nervy“ alebo sú vám nepríjemné. …arogancia? …skúposť? ..pretvárka? …namyslenosť? Doplňte si sami… Tak a máme to – zrejme to bude stopa. Často nás u druhých totiž dráždi to, čo v sebe najviac potláčame a teda často nevidíme. Alebo si to naopak nedovolíme naplno prejaviť a tak niektoré naše aspekty spia alebo sú potlačené.
Tak ako? Koho ste našli?
Vnútornú Neistotu? No, možno ste vďaka nej opatrnejší a zachránila vás veľakrát od nepremyslených krokov… Závisť? Možno vám opakovane ukazuje, čo vám v živote chýba a po čom túžite.. Lakomosť? Možno súvisí s vašou potrebou zaisťovať sa a tak prežiť. Možno súvisí s nejakým nedostatkom, ktorý vás formoval a takto zneistel… Vnútorná Tvrdosť? Možno len vďaka svojmu pancieru ste prežili, možno ste citlivá alebo citlivý a nebolo možné alebo bezpečné to okoliu ukazovať. Veľká Citlivosť na kritiku? Možno hovorí o zranenom mieste, no práve vďaka nej je váš „senzor“ vnímavý na ohrozenie a pomáha vám rýchlo sa v situáciách s druhými zorientovať. Potlačená Agresivita alebo Hnev? Možno nemali priestor byť vyjadrené, možno by vás vaši najbližší neprijali, ak by ste ich prejavili, možno vás ohrozoval hnev niekoho životne dôležitého; zároveň na prežitie sú úplne nevyhnutné… Depresia? Možno sa za ňou skrýva nutnosť potlačiť seba, svoje priania a potreby, možno svoj hnev, nutnosť neprejaviť sa v plnosti – lebo to kedysi nebolo vhodné. Submisivita? Je možné, že ste vďaka nej prispôsobivá/prispôsobivý a v nejakom kontexte vám tiež pomohla vyhnúť sa zraneniu v konflikte. Veľká Výkonovosť? Možno bez dosiahnutých výsledkov by si vás vaše okolie nebolo nikdy všimlo, možno bol/je výkon jediným spôsobom, ako dostať uznanie – svoje alebo druhých…
Cieľom samozrejme nemá byť lacné ospravedlňovanie si niečoho, ani nutné sústredenie sa na naše negatíva… Skôr sa jedná o prijatie všetkých našich zložiek, aj tých, ktoré nám bránia v dosahovaní spokojnosti v živote, kazia a komplikujú nám vzťahy, tlačia nás do neustáleho výkonu, vonkajšieho úspechu, snahy o dokonalosť – a vieme o nich (alebo aspoň tušíme), prípadne si ich vyčítame, neprijímame ich, bojovali sme s nimi.. A uvedomenie si tých darov, ktoré máme a ktoré možno prehliadame. Lebo nie je možné ponúkať láskavosť druhým bez toho, aby sme prijali a boli láskaví sami k sebe. Nie je možné vedieť dobre pracovať s hranicami seba i druhých, ak sa necítime, ak nevieme, čo potrebujeme, čo nás formovalo a aspoň približne: čo nás poháňa fungovať v živote tak, ako fungujeme. Čo potrebujeme, čo nám možno chýba, kde sú naše zraniteľné miesta, o čo sa môžeme u seba oprieť.
Prajem teda nám všetkým, aby sme pod tou pomyselnou jedličkou dokázali postupne nájsť miesto pre našich vnútorných najzraniteľnejších a ponúknuť im našu láskavosť a prijatie. Aby sme tak mohli čaro Vianoc zažívať aj počas roka, aby boli ozaj hojivým momentom v našich životoch, bez ohľadu na to, aká je realita nášho života „tam vonku“.