Agresivitu zvykneme považovať za neželaný či nežiadúci fenomén. “Nebuď taká ofučaná, nikto ťa nebude mať rád”; „No a čo že ťa buchol, nechaj ho, múdrejší ustúpi,..”; „Nehnevaj sa, nie je to pekné“; „Vráť sa až keď sa upokojíš..“. Tieto a podobné vety sme počúvali často. Alebo máme zažité (hoci si to nemusíme pamätať), že nás blízke osoby nechali alebo potrestali po tom, čo sme nejakú formu hnevu alebo zdravej agresivity ukázali.
Faktom však je, že je pre nás vrodená a v skutočnosti by sme bez nej neprežili. Neboli by sme schopní zadať hranice niekomu, kto nás ohrozuje, nevedeli by sme sa nikdy obhájiť, zastať sami seba, ísť za svojimi túžbami a cieľmi. Z mojej doterajšej skúsenosti sa mi javí, že terapeutické doprevádzanie vyhľadávajú viac ľudia, ktorí jej majú málo. Sú často neistí, zvyknú uprednostniť potreby druhých pred svojimi vlastnými, prežívajú úzkosti, alebo majú depresívne ladenie.
Mnohí zároveň vnímame, že v dnešnej dobre výskyt agresívneho správania u nejakej časti populácie akoby narástol a uvedomujeme si ho viac. Na tému agresivity v bežnom živote, aj v našej komunikácii, ponúkam zopár úvah v rámci jedného zo svojich rozhovorov v rádiu: