Agresivitu zvykneme považovať skôr za neželaný či nežiadúci fenomén – už v detstve nás zvyknú viesť k tomu, že “hnevať sa netreba”, “nebuď taká ofučaná, nikto ťa nebude mať rád”, “no a čo že ťa buchol, nechaj ho tak, to sa nepatrí,..”. Faktom však je, že je pre nás vrodená a v skutočnosti by sme bez nej neprežili. Neboli by sme schopní zadať hranice niekomu, kto nás ohrozuje, nevedeli by sme sa nikdy obhájiť, zastať sami seba, ísť za svojimi túžbami a cieľmi. Z mojej doterajšej skúsenosti sa mi javí, že terapeutické doprevádzanie vyhľadávajú viac ľudia, ktorí jej majú málo – sú často neistí, zvyknú uprednostniť potreby druhých pred svojimi vlastnými, prežívajú úzkosti, alebo majú depresívne ladenie. Tí “z opačného brehu”, teda tí, u ktorých je agresivita v správaní a prejave prítomná dosť, možno až príliš, sami proaktívne pomoc nevyhľadávajú. Výnimkou je často to, ak ich “vyšle” zúfalý partner či partnerka, alebo prekročia povolenú normu tak, že nesú následky – konflikty v práci, hrozba rozchodu či rozvodu, straty kontaktu s deťmi,…
Mnohí zároveň vnímame, že v dnešnej dobre výskyt agresívneho správania akoby narástol, že si ho uvedomujeme viac. Na tému agresivity v bežnom živote, aj v našej komunikácii, ponúkam zopár úvah v rámci jedného zo svojich rozhovorov v rádiu: