Či sa nám to páči alebo nie, život prináša veľa nepohody a bolesti, na ktorú reagujeme rôzne. Jedna z nepríjemných emócií, ktorej sa možno mnohí snažíme vyhnúť, je smútok. Sprevádza ho totiž často pocit straty energie, nechuti, nezriedka beznádeje, osamotenia. Pre niektorých je hustou tmou, pre niekoho priepasťou, v ktorej je dotyčný sám – vediac, že do nej za ním zrejme nikto nepríde. Smútok je pre okolie totiž často nepríjemný, obťažujúci, zneisťujúci. Okrem iného “naťukáva” naše vlastné priepasti a poukazuje na to, čomu sa reálne v živote vyhnúť nedá: bolesti a vlastnej samote. Ak ho zachytíme u niekoho v našom blízkom okolí, často nevieme, ako naň reagovať: dotyčnému sa možno vyhýbame alebo sa tvárime, že sme zmenu nezachytili, prípadne nevieme, či môžeme tému bolesti u druhého nastoliť, alebo máme tendenciu veci dostať pod kontrolu prostredníctvom žartíkov, nevyžiadaných rád či lacno-pozitívnym či “podporným” postojom (“to zvládneš..”; “neboj sa, príde ďalší..”; “posilní ťa to..”…).
Smútok je však signálom, že niekto alebo niečo pre nás malo veľkú hodnotu, a aktuálne o to (o neho) prichádzame. Musíme sa s tým rozlúčiť, pustiť to: pre niekoho je to strata blízkeho človeka – či už cez definitívny odchod, akým je smrť, alebo jeho odchod z nášho života cez rozvod, rozchod, odlúčenie. Smútok môžeme cítiť aj vtedy, keď nám odrastajú deti, keď nás čoraz menej potrebujú, keď nás ktosi hlboko sklame, ale aj keď sklameme sami seba a svoje predstavy o sebe. Smútok má svoje miesto aj vtedy, keď zisťujeme, že svet nie je taký, v aký sme verili, keď prichádzame o svoje ideály alebo túžby. Tiež keď sa konfrontujeme s vlastným starnutím, pominuteľnosťou. A má svoje miesto aj teraz, keď zisťujeme, že svet nie je istotou, bezpečnou bublinou, v ktorú sme možno uverili a ktorá sa nám pred očami rozpadá. Iste, priestor tu má aj strach, aj hnev a iné emócie, ktoré si možno viac či menej ne/dovoľujeme bežne cítiť, toto už je ale aj o našom sebapoznaní, čo všetko hlbšie vrstvy našej duše ukrývajú. A často je to aj všetko dokopy.
Smútok je spojený s očistou. Aj preto v ťažkých momentoch plačeme. Niekomu je plač bližší, niekomu menej. Niekto si ho nevie dopriať vôbec, koniec koncov, nepomáha tomu asi ani naša výchova a rôzne presvedčenia (že muži neplačú a podobne). Bez procesu očisťovania a postupného opúšťania (niekoho či niečoho) nie je možné odpútať sa, a keď dozreje čas, pohnúť sa ďalej. Často si ten bolestivý proces chceme skrátiť, uľahčiť, “preniesť sa” cez neho, v konečnom dôsledku si ho však často len držíme vo vnútri neukončený, kde si ide svojou cestou a nepriamo nás ovplyvňuje ďalej. Niekedy možno vyjednávame, že je tej bolesti priveľa, že už stačí, prípadne ju rovno “vypneme” a necítime nič; niekedy radšej siahneme po liekoch (čo v niektorých situáciách, samozrejme, má svoje miesto, otázka je, kedy, na ako dlho – čo má posúdiť odborník, psychiater). Alebo sa ideme zabaviť, rozptýliť, aby nás bolesť neotravovala. Iste, v rámci sebapodpory sú to primerané stratégie, problémom môže byť, ak úplne prekryjú potrebný a prirodzený smútkový proces, cestu opúšťania.
Nuž pravdou je, že ak by pre nás niekto alebo niečo nemal hodnotu, nebolelo by to. A len cez kontakt s bolesťou sa môže náš vzťah/túžba meniť a priniesť niečo nové. Niekedy pomáha prejsť si bolesťou pomocou rituálu – napríklad napísať dotyčnej osobe alebo sebe list, kde svoje emócie a myšlienky dáme do slov (následne ho môžeme symbolicky zničiť, spáliť). Nechcem tým povedať, že je potrebné si smútok umelo zväčšovať, ale ak príde, dať mu priestor, vydržať pri ňom, s ním. Pozrieť sa pravdivo, o čo práve prichádzam, dovoliť si v láskavosti aj plač, očistu a potom, z priepasti, kde je odrazu aj voda, v dôvere a bez strachu z toho, že sa v ňom utopíme, sa nechať pomaly vyplaviť na breh.
Poznámka na záver: ak sa nám zdá, že druhému v smútku a bolesti chceme nejako pomôcť a máme na to kapacitu, ale nevieme ako, najlepšie je vyjadriť to a preveriť si potrebu druhej strany: “Chcem ti pomôcť, ale neviem ako. Čo by si teraz potreboval?” (Len sa vyrozprávať? Alebo počuť aj môj názor? Či len pri tebe byť?…)