Či sa nám to páči alebo nie, život prináša veľa nepohody a bolesti. Jedna z nepríjemných emócií, ktorej sa možno mnohí snažíme vyhnúť, je smútok. Sprevádza ho totiž často pocit straty energie, nechuti, beznádeje a osamotenia. Pre niektorých je hustou tmou, pre niekoho priepasťou, v ktorej je dotyčný sám – vediac, že do nej za ním asi nikto nepríde.
Vibrácie v okolí
Náš vlastný smútok môže byť nepríjemný a náročný aj pre ostatných okolo. Málokto sa totiž naučil pracovať s ním vedome a statočne. Ľuďom v okolí jemne “naťukáva” vlastné priepasti a poukazuje na to, čomu sa reálne v živote vyhnúť nemôžu: bolesti a vlastnej samote. Ak ho u niekoho zachytíme, často nevieme, ako naň reagovať: dotyčnému sa možno vyhýbame alebo sa tvárime, že sme zmenu nezachytili, prípadne nevieme, či môžeme tému bolesti u druhého otvoriť. Alebo máme tendenciu veci dostať pod kontrolu prostredníctvom žartíkov, nevyžiadaných alebo lacných rád (“to zvládneš..”; „skús na to pozrieť pozitívne..“; “neboj sa, príde ďalší..”; „iní ľudia majú horšie veci..“; “posilní ťa to..”…).
Rečou emócie
Smútok je primeraným a jasným signálom, že prichádzame o niekoho (alebo niečo) s veľkou hodnotou. Musíme sa s tým rozlúčiť, pustiť to: pre niekoho je to strata blízkeho človeka – či už cez definitívny odchod, akým je smrť; alebo jeho odchod z nášho života cez rozvod, rozchod, odlúčenie. Smútok môžeme cítiť aj vtedy, keď nám odrastajú deti, keď nás čoraz menej potrebujú. Keď nás niekto hlboko sklame. Alebo keď sklameme sami seba a prichádzame o svoje predstavy o sebe. Smútok má svoje miesto aj vtedy, keď zisťujeme, že svet nie je taký, v aký sme verili. Keď prichádzame o svoje ideály alebo túžby. Keď sa konfrontujeme s vlastným stárnutím, pominuteľnosťou. A má svoje miesto aj teraz, keď zisťujeme, že svet nie je istotou a bezpečnou bublinou, v ktorú sme verili.
Len nech to nebolí!
Smútok je spojený s očistou. Aj preto v ťažkých momentoch plačeme. Niekomu je plač bližší, niekomu menej. Niekto si ho nevie dopriať vôbec, koniec koncov, nepomáha tomu asi ani naša výchova a rôzne presvedčenia (napríklad že chlapci neplačú). Bez procesu očisťovania a postupného púšťania (niekoho či niečoho) nie je možné odpútať sa. A keď dozreje čas, pohnúť sa ďalej.
Často si ten bolestivý proces chceme skrátiť, uľahčiť, “preniesť sa” cez neho. V konečnom dôsledku si ho však často len držíme vo vnútri neukončený, kde si ide svojou cestou a nepriamo nás ovplyvňuje ďalej. Niekedy možno vyjednávame, že je tej bolesti priveľa, že už stačí, prípadne ju rovno “vypneme” a necítime nič. Niekedy siahneme po liekoch ako prvej možnosti (čo môže byť niekedy cesta, ale len s posúdením psychiatra). Alebo sa ideme zabaviť, rozptýliť, aby nás bolesť neotravovala. Iste, v rámci sebapodpory sú to primerané stratégie. Problémom môže byť, ak úplne prekryjú potrebný a prirodzený smútkový proces, alebo ho zastavia.
Hojenie
Nuž pravdou je, že ak by pre nás niekto alebo niečo nemal hodnotu, nebolelo by to. A len cez kontakt s bolesťou sa môže náš vzťah alebo túžba meniť a priniesť niečo nové. Otvoriť priestor pre nové. Pomôcť môžu rituály – napríklad napísať dotyčnej osobe alebo sebe list, kde svoje emócie a myšlienky dáme do slov. Alebo písanie si denníka. Rozhovor s niekým blízkym alebo s odborníkom. Pozrieť sa pravdivo, o čo práve prichádzam. Dovoliť si v láskavosti aj plač, očistu a potom, z priepasti, kde je odrazu aj voda, v dôvere a bez strachu z toho, že sa v ňom utopíme, nechať sa pomaly vyplaviť na breh. Trvá to, chce to čas. Chce to veľa láskavosti a starostlivosti o seba. Môže prebiehať na fázy, lepšiť sa a zase horšiť. A je to takto v poriadku.
Podľa mnohých odborníkov na duševné zdravie je schopnosť dobre smútiť a lúčiť sa úzko prepojená s kvalitou nášho života. Lebo stratám sa vyhnúť nedá. Život je plný lúčení. Otázkou je, či a ako dokážeme v istej fáze povedať „goodbye“. Aj tomu dobrému, aj ťažkému alebo toxickému, čo nejaký vzťah, kontext, obdobie alebo predstava obnášali.
Poznámka na záver: ak sa nám zdá, že druhému v smútku a bolesti chceme nejako pomôcť a máme na to kapacitu, ale nevieme ako, najlepšie je preveriť si potrebu druhej strany: “Chcem ti pomôcť, ale neviem ako. Čo by si teraz odo mňa potreboval/a?”