Asi pred rokom som od kolegu dostala tip na tému pre tento blog: pomalosť. Vychádzal z jeho vlastnej aktuálnej situácie a potreby. Odvtedy som sa k téme pomalosti opakovane vracala a skúmala ju. Napriek tomu, že momentálne nepôsobím v prostredí, kde je naháňanie termínov a snaha splniť nesplniteľné normy absolútnou prioritou (čo je ale aj výsledkom mojej osobnej voľby), tlaku na rýchlosť a potrebu stihnúť za deň čo najviac sa nedá úplne vyhnúť. A ak už čas voľný je, máme potrebu ho niečím zaplniť. Ak už ničím iným, tak aspoň scrollovaním na sociálnych sieťach alebo čítaním správ či počúvaním podcastov. Prípadne sa snažíme svoje úlohy spraviť čo najrýchlejšie. Dnes som si uvedomila, že som sa na chvíľu ocitla v situácii, ktorú v rôznych obmenách poznáme všetci: bola som sa prejsť a turista si išiel odfotiť práve tú časť cesty, ktorou som chcela pokračovať ja. Rozhodla som sa pokojne počkať, kým si spraví zopár záberov – ale viem, že ešte pred časom by ma napriek tomu, že som sa nikam nenáhlila, zrejme mierne rozčuľoval. Bezdôvodne. A zrejme by som čakala, že sa mi za trpezlivosť slušne poďakuje. Prečo vlastne? Až tak by som sa “obetovala”? Čím nás pomalosť tak desí? Alebo dráždi? Zabudli sme na ňu, alebo sa jej prosto vyhýbame?
Dôvodov je zrejme viac. Do istej miery sme k rýchlosti tlačení zvonku. Ako píše Carl Honoré vo svojej knihe Chvála pomalosti, prispeli k tomu napríklad priemyselná revolúcia, veľkovýroba a jej rýchlosť, technický pokrok a dôraz na výkon a rast, ako aj dopravné prostriedky: vieme a chceme sa rýchlo dostať na miesta, ktoré by v minulosti boli buď úplne nedosiahnuteľné ľudskou chôdzou, alebo nám presuny trvali omnoho dlhšie. Jedávame pripravené pokrmy, ktoré si kúpime v podobe polotovaru, a len ohrejeme v mikrovlnke. Obedujeme za počítačom, narýchlo. Sme zahltení dostupnými informáciami, ktoré nestíhame spracovať… Ale za mnohým náhlením sú aj naše vnútorné témy: strach z nudy, zo samoty, neochota byť so svojím prežívaním a všetkými emóciami, ktoré by mohli vyjsť na povrch… Mnohým rýchlosť a neustále naháňanie sa dáva pocit vlastnej dôležitosti – určite poznáte tých, ktorí sú vkuse veľmi zaneprázdnení, nemajú čas sa vám ozvať, a ak sa s nimi náhodou stretnete, mavyše o svojej preťaženosti musia neustále hovoriť. Niekedy sú možným dôvodom aj hlbšie obavy, ako môže byť strach zo smrti, z konečnosti vecí, z možnej straty kontroly nad životom…
Zaujímavé je potom jednoducho sa zastaviť a skúmať, čo sa začne diať, ak sa na chvíľu prestaneme ponáhľať… Možno aj doslovne – že spomalíme svoju chôdzu… Alebo uberieme plyn v aute… Prípadne si doprajeme aspoň chvíľu “len tak” byť… Skúste si to. Nemusí ísť o žiadnu zmenu životného štýlu, ale dopriať si cez deň aspoň chvíľu bez náhlenia alebo “bez štruktúry” – teda bez plánu. Alebo dopriať si vedomé vychutnanie kávy – bez vykonávania inej aktivity. Prípadne namiesto rýchleho obeda, ktorý zhltneme z umelohmotnej mištičky, dovoliť si aspoň občas spoločný obed s niekým blízkym – s plným vychutnaním si danej chvíle a aj jedla samotného. Možno aj si vychutnať “cestu”, teda proces samotný, nielen jej výsledok – či už je to varenie, upratovanie alebo iná činnosť.
- Kedy ste si naposledy dopriali “len tak” posedieť na lavičke a pozerať sa okolo?
- Alebo pre mnohých úplný extrém: zavreli na tej lavičke na chvíľu oči a počúvali zvuky okolo?
- Alebo sa takto zamerali na vône v okolí?
Niekedy som sa klientov, ktorí na sedenie dobehli úplne upachtení, pýtala, či si všimli, aká je práve obloha… Niekedy sa to pýtam aj sama seba – a nie vždy viem stopercentne odpovedať. Nemusíme sa tlačiť do zvláštnych cvičení – tie sú možno len pomôckou. Faktom ale je, že dňami preplnenými programom a aktivitami plnší život mať nebudeme. Plnším môže byť vtedy, ak to, čo robíme, vieme patrične vychutnať. Ak si vieme všimnúť, kade ideme, čo a koho na ceste stretávame. Ak tomu vieme dať potrebnú pozornosť. A to je možné skôr v pomalom móde než rýchlom. Neznamená to nutne, že sa musíme nasilu tlačiť do niečoho neprirodzeného, stále je kopec činností, ktoré naozaj treba vykonať urýchlene. Zároveň je dobré rozvíjať aj polaritu, ktorá umožňuje väčšiu hĺbku, ktorá umožňuje zažiť vnútorný pokoj, ktorá je protipólom k extrému, ku ktorému sme istým spôsobom všetci tlačení. A to je istým spôsobom umenie. Niekomu k tomu pomáha meditácia, niekomu nahradenie auta chôdzou (aspoň tu a tam), niekomu tvorivá činnosť – ktorá zároveň pod tlakom a v rýchlosti možná ani nie je. Niekedy aj tá “drzosť”, nechať si občas nevyplnený čas a len tak ho “prehajdákať”. Nudiť sa chvíľu. Zrejme pri tej predstave práve prišlo niekoľkým nevoľno a objavili sa silné vnútorné protiargumenty – skúste ich zachytiť. Možno dajú odpoveď na to, prečo sa musíte neustále o čosi snažiť, niekam sa náhliť.
Zdá sa mi ešte dôležité doplniť, že odpovede na rôzne zadania, úlohy, ťažkosti (a je jedno, či pracovné alebo osobné), ale aj hlboké životné otázky sa ukazujú práve takto. Keď sme v kontakte so sebou, so svojimi emóciami, potrebami a snami. Tak ako víno potrebuje čas na zretie, aj riešenia životných dilem, hojenie rán či ťažkostí, ktorými prechádzame, nakoniec aj naše osobné dozrievanie alebo hľadanie odpovedí na rôzne otázky, potrebujú čas. Nie je možné ich urýchliť, nie je možné ich ľahko zachytiť v hluku, behu, pod tlakom. Ak si dovolíme netlačiť na seba, dovolíme si viac života, viac dychu, viac plnosti, viac láskavosti. Lebo pomalosť je láskavosť. Nielen k sebe, ale aj k druhým a k prostrediu, v ktorom žijeme.